Ikonky do rubrík urobím neskôr, z istých dôvod ich nemôžem teraz urobiť
V prípade chýb v preklade sa mi nebojte ozvať do komentára alebo správy, chcem sa zlepšovať. :)
Aktuálny preklad:
Cieľ - cez prázdniny -
prečasovanie MLP EP5-9

~ WASFIL EP08 - 16/249
MIIGB EP04 - 31/668
Don´t EP05 - 000/789
Mischievous Kiss 2 - 50/1400
Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt china love drama gif


Poznámky k "sledujem/čítam":
/
Plánované recenzie: Outlander, Scam, General and I, Todome no Kiss









"Krajina dážďových stromov": Problémy nedoslýchavých

17. května 2017 v 20:19 | Tohru- |  Články na témy

Naozaj mi nedá, aby som sa poriadne nevyjadrila k tomu filmu. Krátky názor je fajn, ale predsa len nie každého v recenzii baví čítať moje kecy, ktoré sa ani netýkajú priamo rozboru filmu. Taktiež mi krátko napadlo. "Čo keby si napísala o sebe? Ako to vnímaš ty?". Upozorňujem, že nech sa neopovážite to teraz vzťahovať na všetkých ľudí s poruchou sluchu. Pre pána jána, nie! Každý to vníma ináč (a túto vetu v článku spomeniem ešte veľa krát).


Nemôžem povedať, že na mňa všetko, čo sa vo filme ukázalo sedelo, ani nemohlo, každý človek je odlišný, odlišne to vníma, každý má iný sluch. Keď som sa však zamyslela nad všetkými tými ľuďmi, ktorých poznám a aj nad sebou. Spojenie mojich skúseností a toho filmu do celku... Vlastne to celkom trafili

.
Najprv musím vyvrátiť mýtus o percentuálnej poruche sluchu. Ha-ha. Nie. Percentá je jedna z orientácii pre výber strojčekov. Príklad - Dve deti, obe majú percentuálnu poruchu sluchu rovnakú. Jedno však plynulo, krásne rozpráva, vôbec vám ani nenapadne, že by bol niekde problém, kým neprídete do veľmi hlučného prostredia, kým vám to neprezradí, nemusíte si to vôbec všimnúť. Druhé dieťa má problémy s rozprávaním, horšie počuje ako prvé, hoci tie percentá sú predsa rovnaké! Kde je problém? Každý nepočuje niečo iné. Niekto má problémy s nízkymi tónmi, niekto s vysokými. U niekoho to vyvoláva aj problémy s rečou, u niekoho vôbec. Niekto má problémy so všetkým. Otázka teda, aká silná je tvoja porucha sluchu (ech, áno... skutočne sa ma to už niekto spýtal) je podstatne nepresná (keďže si cením snahu druhých o pochopenie, nebudem hovoriť, že tá otázka je drzá xD). Radšej sa spýtajte, čo robí danej osobe problém počuť, keď už sa s ňou chcete za každú cenu nejako spriateliť alebo zistiť, čo máte pre pána jána robiť, ako pristupovať.
Dodatočný príklad istej starej pani: Počujem aj ako chodí pavúk po stene, ale ľudskú reč nie. - Taktiež možné spôsobenie nesprávnymi aparátmi (viete ako strašne ťažko sa vyberajú tie správne?!), čo som minulý rok zažila. Nie, nezávidite mi :D.

1. Prvý problém. Začiatok filmu. Slúchatká. Prehovorenie zo zadu.
Hmm... Niekto by povedal, že sa s tým zmierim, ale nie. Ak máte srdce, nikdy na nedoslýchavého nehovorte zo zadu (a už vôbec nie, keď má slúchatka). Najviac poteší, keď na vás niekto prehovorí zo zadu, otočíte sa len preto, lebo ste rozpoznali, že je to na vás a spýtate sa "Ešte raz?" a daná osoba vám odvrkne urazené "Nič.", ako keby ste to robili naschvál. Celkovo mi slovo "Nič." píli uši. Radšej by som bola, keby mi vážne nikto nič nehovoril, než aby na otázku "Čo?" povedal pobavené alebo urazené "Nič.". Takže... Buďte obrátený ústami k tvári nedoslýchavého. Každý nedoslýchavý má podľa možností rokmi vybudované odčítanie z úst za pomoci kulisi zvuku.

Keď už sme pri tom, spomenula som si na jednu veľmi zábavnú príhodu, ktorá sa mi nedávno (?) stala. Stretla som kamaráta zo školy a zakecali sme sa. Tak sme sa rozprávali, rozprávali a na niečo nadväzujúc kamarát podotkol:
"Ale minule si môjho spolužiaka riadne šokovala."
"Prečo?"
"Vraj sa s tebou raz 15 minút rozprával, a potom zistil, že si ho vôbec nepočula." na rovinu, skôr som nevedela, že sa rozpráva so mnou. :DD Takže, prosím. Poklepte ma, hlavne na preplnených miestach ako v škole, po pleci. Zabráni to zbytočným trapasom, ale uznávam, že som sa na tom doteraz bavím (bola som schopná sa rozprávať s takým fešákom 15 minút. Nie som úžasná?! A k tomu som o tom nevedela.

Alebo iný typ. Nedorozumenie, ktoré doteraz neviem ako sa stalo. Dôležité informácie mi radšej nehovorte v kaviarni. Dopadne to tak, že si budem myslieť kvôli starej informácii, že chcete niečo urobiť a potom to dopadne tak, že niečo iné urobíte a ja len koukám... "Čo? Ale veď si hovorila, že ideš tam." "Nie, veď som ti hovorila, že idem tam a tam." "Nie, nehovorila." ._. "Jo." ._.

Ľudia sa ma taktiež zvyknú pýtať, či viem naozaj odčítať z úst a či viem znakovú reč. V prvom prípade... eh.. nie, nemôžem si s vami zahrať hru "Vyslovím slovo bez vydania zvuku, povedz mi, čo som povedal", ja neviem skutočne odčítať z pier (tá hra mi bola viackrát ponúknutá). K druhej otázke, vlastne väčšinu ľudí to dosť šokuje... Neviem znakovú reč, som príliš lazy lazy lazy, aby som sa ju učila (ak by bola súťaž v lenivosti, musela by som niekoho poslať, aby mi doniesol ocenenie...).

2. Druhý problém. Zveličené časti filmu. Titulky. Tichosť a plachosť.
Vo filme, aby sa im podarilo ukázať určité problémy (vtesnať to tam), uchýlili sa tvorcovia k zveličovaniu.
Napr. "Za každú cenu chcem titulky". Hmm... Vážne si nemyslím, že poznám niekoho, kto by bol schopný prinútiť niekoho sebecky, aby išiel na niečo len kvôli titulkám. Tá hrdinka ešte aj mne prišla ako trúba, keď už by som chcela pred niekým skryť, že som hlucháň, tak nebudem takto vyvádzať... a hocijaký film? Nudááá. To už radšej by som navrhla nejak opatrne ísť inde ako do kina. Je však pravda, že pochopiteľne uprednostňujem titulky:D. Je to podstatne (veeeľmi) pohodlnejšie.

Ďalej, tá jej tichosť a plachosť. Hmm... Uznávam, že keď som medzi veľkými skupinami ľudí, tak som ticho, pre mňa osobne je niekedy naozaj ťažké zvyknúť si na niečí hlas, ak neartikuluje a neotvára poriadne ústa (čo väčšina ľudí v mojom veku... ak vôbec daná osoba slovu artikulovať rozumie). Čo sa týka však rozprávania... To je dosť diskutabilné, naozaj naozaj nedoslýchaví ľudia sú skôr hluční. Ide o to, že sa nepočujeme, to aj vedie k tomu, že hovoríme hlasnejšie, čo niekto (skoro všetci) môžu považovať za hlučné (ale veď ja rozprávam tak ticho. TT ). Tiež to môže pochádzať zo zvyku rozprávať sa nahlas s nedoslýchavými kamarátmi, čiže si moc neuvedomujem, že napr. pre normálnych ľudí "kričím" :D .

Ďalšia historka. V autobuse som niečo s kamarátkou zapálene rozoberala, keď nám nejaká cudzia pani pobavene a divne povedala, že rozprávame strašne nahlas. Úprimne ma až smiešne nahnevá, keď mi niekto povie, že mám byť tichšie. Vtedy som sa však cítila naozaj divne.

3. Tretí problém. Prehnane hlasné rozprávanie. Hlučné miesta.
Skutočne, skutočne nemám rada, keď na mňa niekto prihlasno rozpráva alebo po požiadaní o zopakovanie to povie daná osoba tak hlasno, že rozmýšľam, či z toho fakt neohluchnem a zobudilo by to aj mŕtveho. Ja nie som hluchá! :D Ja som nedoslýchavá! Môžete to povedať ako hlasno chcete, ja potrebujem artikuláciu!

Čo ma vo filme naozaj nadchlo ako vyobrazenie. Reštaurácia a hluk. NOPE! Aj ja by som zdrhla :DD .Pokiaľ sa nepoznáme veľmi dlho a nemám váš hlas vpísaný do mozgu, nepozývajte ma do hlučnej reštaurácie! Nie vždy ma baví tváriť sa, že vás počujem (ale darí sa mi to... uznajte predsa, nebudem sa 20x pýtať "Čo?"). :D
Herecký talent na predstieranie, že všetko počujem je veľmi dôležitý! Hlavne skupinách, keď každý ide blá blá blá a ja: "Áno, áno... Jasné, chápem." - s važným alebo pobaveným výrazom podľa situácie. xD

4. Štvrtý problém. Otázky typu "Čo je pre teba hlučné?", "Aké je to nepočuť?"
Prvá otázka znie, ako keby som bola mentálne retardovaná alebo úplne hluchá. Druhá... Prehoďme to... Aké je to počuť? Odkiaľ to mám pre pána jána vedieť, pre mňa sú moje uši také samozrejmé ako tie vaše pre vás. Alebo ako keby ste sa spýtali slepého "Aké je to nevidieť?". Rozumiem však týmto otázkam... A som vďačná, keď sa ma snaží niekto pochopiť. Ako som mame minule hovorila... "Počujúci netuší, ako to má nepočujúci. Som pre nich proste iná, no snažia sa to pochopiť. Snaha sa cení.". Aj keď, nebudem klamať, nad niektorými otázkami mi stúpa tlak.

5. Piaty problém. Vyrovnávanie sa. Ako sa sama vnímam.
Ja osobne som nikdy veľmi nemala potrebu sa s tým vyrovnávať. Keď som ako druháčka na základnej škole dostala svoje prvé aparáty, žasla som nad tým, aký je svet hlučný. Odrazu som počula hluk áut, úprimne ma ten zvuk vždy trochu vyplaší, keď mám nové alebo novo-nastavené aparáty. Je to... Zvláštne. Nie každý to však vníma ako ja. Môj brat ich spočiatku odmietal nosiť, moja kamarátka si ich doteraz večne zabúda doma alebo ich nenosí vôbec. Bojí sa, že sa jej bude smiať. Iná osoba sa s tým nevyrovnala ani v dospelosti, pretože bola iná.
Vždy ma zaujímalo, čo je zlé na tom byť iný? A čo vlastne znamená byť iným? Ja som to vždy vnímala tak, že byť iným je úžasné, že každý je v podstate iný - jedinečný a zároveň si myslím, že všetci majú niečo spoločné. Myslím, že k tomu prvému patrí aj to odlišné vyrovnávanie sa. Niekto sa s tým vyrovnáva ťažšie, niekto ľahšie, niekto skoro vôbec (Ja! Moje milovane ouška... muj milášek... nedám...) - (to dosť ovplyvňuje myslím si, že aj prístup okolia - V prípade hrdinky filmu boli problém aj jej prehnane úzkostliví rodičia "Žiť sama? Čo ak sa ti niečo stane??!!")

Čiastočne (doslova, nie čiastočne) sa však aj ja s niektorými vecami, čo sa tohto týka, vyrovnávam (reálne však, kto na svete je bez nejakého problému?), ale myslím, že ak má človek takú jedinečnú možnosť počuť, tak sa jej má chopiť. Ja som z tých zvláštnych ľudkov, ktorí sú naozaj vďační za svoje uši. Vďaka tomu som spoznala mnoho úžasných ľudí, nabila skúsenosti, dostala sa do spoločnosti, do ktorej by som sa za iných okolností snáď nikdy nedostala a tým pádom by som nebola tým, čím som.
Na dnešnej dobe je to úžasné, že má človek stále viac možností, sú slúchadlá na televíziu, prijímač a vysielač na vyučovanie medzi učiteľom a žiakom, špeciálny budík... Človek má stále viac možností sa zdokonaľovať a nedoslýchaví ľudia sa môžu stále viac prejavovať (Miss & mister deaf - nie, nehľadajte ma medzi súťažiacimi :D podmienka je vedomosť znakovej reči a aj tak by ma tam nikto nedostal xD [toľko k môjmu využívaniu možností toho typu], ob USNM - podľa mňa najlepšie občianske združenie, rôzne podujatia, na ktorých si rozhodne človek nepríde divne [odpoveď na možnú tichú otázku]).

6. Šiesty problém. Dating. Dating.
Oh, a ešte jeden problém. Randenie, neviem, prečo, ale ešte sa mi nestalo, aby sa mi niekto vyznal osobne a aj ja, ak som si s niekým blízka, tak je to cez chat (asi sa ma ľudia boja ._. smrk...buuu... k tomu som predsa len v istom ohľade plachý, divný človek :DD). Dokonca aj môj prvý vzťah sa nejak vykľul cez internet! :D Dôvod je hlavne v komunikácii, naživo je to problematické (aj tak je to preto, lebo sa ma boja xD bububu) a písanie je také jednoduché! Práve som zhliadla video, kde to daná osoba mala tak tiež, odporúčam (bohužiaľ nevýhoda pre neznalcov angličtiny).

Dodatok: Pískanie v uchu! Kto nezažil, ten nepochopí! :D Nie klasické, ale skoto neustále a na plné pecky xD
"Mami, nepočuješ niečo?"
"Nie."
"Aha, tak to zase budú moje uši..."

Reakcia otca na môj istý výbuch nervov z pískania, keď som si nevedela zvyknúť... "A čo chceš, aby ti tam Karel Gott vyhraval?" toľko k tomu. xD


A ďalšie skvelé, tentokrát, čo sa týka hlavne naozaj nepočujúcich, hlucho-nemých.


Dúfam, že vám dával tento môj prvý poriadny článok na nejau tému zmysel! :D Ak mi niečo ešte napadne, tak to sem dopíšem, ale myslím, že z takých všeobecných problémov je to zatiaľ všetko.
Najbližší článok bude snáď na tému "Gejše - Západom nepochopená kultúra". Chcela som to ako článok do šk. časopisu, ale asi by ma ukameňovali, čiže len tu xD .

Vaša milovaná(milujúca)

Tohru-

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Platí od 17.7.2013 XD
Flag Counter

Obľúbené stránky

KaraokeTexty.cz